neveriaci

Egoizmus je bytostná vlastnosť každého človeka, ktorá je hlavným motorom jeho úsilia. Pri vlastnom úsilí človek obvykle nezohľadňuje - alebo veľmi málo zohľadňuje - záujmy iných. Samozrejme, môže sa stať, že sa jeho osobné záujmy prekryjú so záujmami iných, resp. človeku môže prinášať radosť práve napĺňanie iných záujmov. Je to tiež egoizmus alebo nie?

Existuje plno ľudí, ktorí svoj život obetovali starostlivosti o iných ľudí. Mali z toho dobrý pocit alebo nie? Z ich vlastných vyjadrení sa dá väčšinou usúdiť, že toto pomáhanie iným ľuďom im osobne prinášalo dobrý pocit. Bolo teda ich konanie sebecké alebo altruistické? Robili to pre seba alebo pre iných? Pomáhali by iným aj vtedy, keby z toho dobrý pocit nemali? Zdá sa teda, že skutočný altruista je taký človek, ktorý pomáha iným aj napriek tomu, že má z toho zlý pocit, že to on sám nechce. Nenapadá mi však žiaden príklad známy z histórie, kde by k takémuto konaniu prišlo.

Zoberme si napríklad aj ľúbostný vzťah medzi dvoma ľuďmi. Tento vzťah je realizáciou geneticky kódovanej túžby milovať a byť milovaný. Láska teda vzniká z egoistických pohnútok - švárny šuhaj sa na začiatku vzťahu nestará o to, aby uspokojil rovnakú túžbu u ženy svojho srdca, ale aby realizoval vlastnú túžbu. Po istej dobe však obaja zamilovaní prídu na to, že ak chcú dlhodobo udržať svoj vzťah, musia brať ohľady na toho druhého. Je toto stále egoizmus, alebo nie? Za túžbou dlhodobého vzťahu stojí totiž ďalšia egoistická túžba po potomkoch. Túto túžbu však nie je možné realizovať bez toho, aby človek začal brať ohľad na záujmy toho druhého. Egoizmus je teda hnacím motorom, ale samotné konanie už - z definície - asi nie je možné považovať za egoistické, pretože síce sa uplatňujú osobné záujmy, ale ich uplatňovanie nie je možné bez ohľadu na záujmy iných. Opakom egoizmu je altruizmus - avšak podľa definície ide o nezištnú službu iným ľuďom a ochotu obetovať vlastné záujmy pre ich dobro. Takže dlhodobý ľúbostný vzťah a založenie rodiny nemôžeme považovať ani za altruistický čin, pretože v skutočnosti ide o napĺňanie vlastných záujmov, nie o ich obetovanie. Z pohľadu motivácie má teda zakladanie rodiny bližšie k egoizmu, pretože pohnútkou je uspokojenie vlastných potrieb, nie uspokojovanie potrieb iných.

Tu by bolo možno dobré podotknúť, že človek často musí voliť medzi dvoma rôznymi vlastnými záujmami, takže niekedy môže vznikať dojem, že človek nejaký svoj záujem "obetoval". V skutočnosti sú častokrát záujmy v konflikte, napr.: pozriem si dobrý film alebo prečítam si dobrú knihu? V oboch prípadoch realizujem svoj osobný záujem, ide len o to, ktorému dám prednosť. Rozhodne sa nedá konštatovať, že som nekonal egoisticky, ak som jeden zo svojich záujmov "obetoval" na úkor naplnenia druhého.

Človek je v živote častokrát vystavený situácii, kedy si musí vybrať medzi okamžitým ziskom a investíciou do budúcnosti. Obe oblasti sú v jeho osobnom záujme, čiže čisto egoistické. Takže v otázke "pozriem si dobrý film alebo idem športovať?" sa opäť rozhoduje človek medzi svojimi osobnými záujmami, avšak musí si vybrať, či siahne po okamžitej odmene pred televízorom, alebo potenciálnom vyhnutí sa zdravotným problémom vo vyššom veku. Keďže druhý cieľ je vzdialený a ani neposkytuje okamžitý pocit slasti, človek potrebuje inteligenciu a disciplínu na to, aby sa odhodlal k druhému - avšak rovnako egoistickému - cieľu. Z diskusií viem, že mnohí ľudia si zamieňajú pojem "egoista" s pojmom "hlupák". V opisovanom príklade koná hlupák tak, že nerobí žiadne investície do budúcnosti, teda stále sa snaží dosiahnuť pocit slasti čo najčastejšie. Inteligentný človek však myslí na svoje egoistické záujmy aj do budúcnosti a vie, že investícia do zdravia sa mu v budúcnosti vráti.

Myslím si, že chovanie každého človeka je motivované len napĺňaním jeho osobných záujmov - z pohľadu motivácie je čisto egoistické. Ak dôjde k zohľadňovaniu záujmov iných, obvykle je to len sprievodným javom realizácie egoistických túžob a nevyplýva to z nezištných služieb voči iným ľuďom.